Vojtech Löffler

Na verejnosti bol umelec známy ako autor predovšetkým lyrických komorných sochárskych diel. Časť verejnosti poznala aj jeho monumentálnu a pamätníkovú sochársku tvorbu, ktorou priebežne a pomerne intenzívnym spôsobom vstupoval približne od polovice štyridsiatych rokov do košického a východoslovenského verejného priestoru. V posledných dvoch desaťročiach je umelcovo meno známe aj prostredníctvom košického Múzea Vojtecha Löfflera, v ktorom je verejnosti predstavená stála expozícia z umelcovej tvorby a autorské výstavy, programovo prezentujúce predovšetkým novšie koncepcie súčasného výtvarného umenia a tvorbu predstaviteľov mladšej umeleckej generácie.

Sochár Vojtech Löffler pôsobil akoby v akomsi programovom a generačnom medzistave. Nebol príslušníkom širšieho skupinového prúdu. Jeho tvorba, determinovaná objektívnymi okolnosťami a limitmi svojho vzniku, v zásadnom zmysle predstavuje výrazne individuálny umelecký model, nenápadne a delikátne vznikajúci a vyvíjajúci sa v intenciách postupného autorovho hľadania a ľudského a umeleckého dozrievania. Pri spätnom pohľade na celok umelcovej tvorby však nemôžeme nevnímať hlbšie zdroje, ukotvené v umelcovej tvorbe a zreteľne odkazujúce k princípom, ktoré, obchádzajúc synkretické lokálne modernistické koncepty, s určitosťou situujú zásadné momenty umelcovej tvorby do blízkosti hlbších a zásadných ideí klasickej európskej moderny.

Sochárska tvorba Vojtecha Löfflera vo vzťahu k paralelným dobovým umeleckým koncepciám nepredstavovala jednoznačne a striktné nasmerovanie k progresivistickým prúdom. Umelcova línia, aj v dôsledku špecifík vývoja jeho umeleckého programu a pomerne neskorému rozhodnutiu venovať svoje sily výhradne výtvarnému umeniu (netreba v tejto situácii opomenúť vojnové roky, ktoré výrazne negatívnym spôsobom poznamenali Löfflerov umelecký vývoj), predstavovala na košickej aj východoslovenskej výtvarnej scéne výrazne solitérnu výtvarnú formu.

V Löfflerovom prípade môžeme výraznejšie pociťovať problém skladby sochárskych hmôt a objemov, ich určitej autonomizácie a stupňujúceho sa procesu formalizovania výtvarného jazyka, v dôsledku ktorého sochár nezriedka uprednostňoval konštrukčné problémy výtvarnej formy, významu štylizácie, rytmizovaného skladu oslobodzujúcich sa objemov, potlačenie detailu v prospech čistej, v krásnych krivkách plynúcej formy, prevažujúcej nad striktným a anatomicky konzekventným vnímaním samotnej telesnej modelácie a jej anatomických zákonitostí. Napokon, tento koncept pozbavovania zásadnosti anatomických väzieb v zobrazení ľudského tela, minimalizácia fyziognómie alebo vzdanie sa skorších poetizujúcich znakov či expresívnejšieho emocionálneho výrazu, doplnila stupňujúca sa a intenzívne vnímaná potreba tvarovej štylizácie, popretia portrétnosti a v neskoršom období aj potláčanie proporčných vzťahov v plastike a ustúpenie od princípov vyváženej anatomickej telesnej formy. Uvedený reduktívny výtvarný proces sochár dopĺňal prepájaním formulovaného výtvarného jazyka aj so znakmi primitivizujúcej výtvarnej formy. Uvedený reduktívny proces zbavovania sochy jej klasických figurálnych znakov sa naplnil v poslednom desaťročí sochárovej tvorby. Početným súborom drevených vyrezávaných plastík, ale tiež kovových odlievaných diel, vytváraných vo výraznej vertikále, už akoby priamo popieral potrebu rešpektovania proporcií a sochárskeho výrazu, obmedzujúceho anatómiu ľudskej postavy. Dôsledné vnímanie premeny sochárskej formy, preferencia formy plastík v podobe akýchsi idolov či zjednodušovaných vertikálnych lárov naznačuje až podivuhodný návrat umelca k zastretým hladinám primitívnej a archaickej kreativity. Tento Löfflerov zjavný atavizmus možno len navonok prekvapujúco komunikuje s hlbšími a primárnymi zdrojmi európskej výtvarnej moderny. V dôsledkoch tejto pretrvávajúcej tendencie môžeme vnímať i umelcovo pokračujúce úsilie o osvojenie si čistej, geometricky abstrahovanej formy. Možno i tieto aspekty naznačujú, prečo môže byť v našom vnímaní sochár Votetch Löffler z niekoľkých aspektov známym i neznámym tvorcom.

Vojtech Löffler nepatril k autorom s radikálne a tézovito formulovaným umeleckým programom. Vírivé protipohyby vývoja umelcovej formy poukazujú na autorovu nedogmatickú uvoľnenosť bez akejsi predvídateľnej lineárnosti. Sochár napriek sčasti realistickej tvorbe, dokonca i monumentálnej pamätníkovej tvorbe, ostáva zapísaný predovšetkým ako komorný sochár s atraktívnym žánrovým modelom svojho sochárstva. Naratívno-opisný a geometrizovaný tvar sa priebežne prelínali celou jeho tvorbou. Tento určitý nepokoj a napätie generujúci stav legitimizoval obidve línie v umelcovej tvorbe, ktoré vyplynuli zo zásadných vývojových motivácií jeho tvorby. V Löfflerovej sochárskej koncepcii existuje isté pnutie alebo prelínanie medzi jej rôznymi polaritami. Čistá sochárska forma s absenciou detailu kontrastuje s prístupom rezbára, zaujímajúceho sa o predovšetkým o opísanie detailu rezby. Určitý manierizmus v akcentovanej drobnokresbe, dôraz na technické atribúty a dosahovanú bravúru, úsilie o akúsi rezbársku minucióznosť alebo extrémny vzťah k detailu zreteľne vybočujú z dobových sochárskych trendov. Umelcovo pretrvávajúce hľadanie krás a ušľachtilosti v štruktúre dreva, v kameni, hlboké zaujatie dokonalosťou opracovania a materiálová exkluzivita predstavujú atribúty klasickej sochárskej kultúry a do istej miery aj antitézu dobových výtvarných koncepcií.

Dielo Vojtecha Löfflera vo svojom prostredí predstavuje jednu z možností nachádzania a definovania dobovo aktuálnej sochárskej formy, spojenej s klasickým umeleckým myslením a sochárskou tradíciou. Umelcovu tvorbu môžeme pokladať za výrazne osobitú a len pozvoľna integrovateľnú s vtedajšími určujúcimi sochárskymi koncepciami. Vojtech Löffler pracoval s klasickým presvedčením vo viere v hodnoty remeselného prejavu, v úcte k materiálu a vnímaniu jeho ušľachtilosti. Tento aspekt jeho umeleckého charakteru kontrastuje s dobovou preferenciou profánnejšieho prístupu i materiálovej pauperizácie. V daných súvislostiach môžeme vnímať Löfflerovo úsilie ako osamelý a azda posledný relevantný lokálny sochársky program, cielene narábajúcimi s hodnotami, ktoré už vtedajšie dobové sochárstvo zásadne odmietlo.

Löfflerov sochársky jazyk v zásade vychádzal z realistických sochárskych pozícií. Umelcova poetika vo svojich počiatkoch uplatňovala popri portrétnom záujme aj sociálne ladené žánrové videnie témy, v ktorom sochár uplatňoval schopnosť zachytenia emócií a tiež určitú príbehovosť motívu. Rané diela prejavovali premenlivú mieru realistického videnia, ktorá už v tejto skorej fáze umožňovala prechod k aplikácii prekvapujúco čistého abstrahovaného jazyka. Už v danom skorom momente môžeme zachytiť tento pre Löfflera typický a trvalý konflikt alebo rozpor vo vnímaní vytváranej formy diela. Schopnosťou videnia čistého a mäkko modelovaného sochárskeho tvaru i cítenia realistickej formy Löffler naznačuje svoj budúci komplikovaný vzťah k neskoršej svojej modernej abstrahovanej sochárskej forme i časti tvorby, zdôrazňujúcej detail a naráciu.

Existuje niekoľko súvislostí poukazujúcich na možnú bližšiu pripútanosť umelcovej tvorby k hodnotovým základom výtvarnej moderny dvadsiateho storočia. Už opakovane bola zmieňovaná čistota štylizovanej formy a precízne abstrahovaného sochárskeho tvaru. V spojitosti s umelcovou tvorbou môžeme opísať jeden aspekt ranej moderny, ktorý predstavuje jej programovú orientáciu na očisťujúce umelecké zdroje, siahajúce mimo kontext európskej kultúry, a to umenie primitívnych kultúr. Ostrý primitivizujúci rys Löfflerovho sochárstva sčasti prekryl obdivovaný estetický ideál ušľachtilosti a krásy dokonalej klasickej antickej plastiky. Redukované primitivizujúce podoby figúry s limitne načrtnutými tvárami a výrazne limitovanými znakmi telesnosti, proporcií a anatomickej uvoľnenosti nám ponúkajú iba zdanlivo prekvapujúcu úvahu o Löfflerovom vzťahu k modernej plastike a hodnotovým zdrojom jeho sochárskej tvorby. Expresívne naznačené rysy ženských tvárí so širokými lícnymi kosťami predstavujú umelcov diskurz k formálnym, emocionálnym i psychologickým zdrojom, ktoré sa stali imanentnou súčasťou európskej výtvarnej moderny a určite aj umeleckého konceptu Vojtecha Löfflera. Podobné súvislosti s radikalizovanými výrazovými umeleckými formami napomôžu plnšie pochopiť predovšetkým jeho neskoršiu tvorbu, typickú primitivizujúcimi rysmi tvárí a ich minimalistickou fyziognómiou bez zjavných identifikácií s kultúrne blízkou lokálnou etnografickou alebo folklórnou tradíciou. S uvedomovaním si podobných aspektov sa môže v niektorých situáciách zjednodušene prijímaná umelcova tvorba javiť ako štruktúrovanejšia, vnútorne komplikovanejšia a predovšetkým bližšia hodnotám moderného umenia

V Löfflerovej tvorbe a prístupe k umeniu môžeme nájsť viacero atavizmov. Možno primitivizujúca forma jeho diel, predstavujúca antitézu formálne dokonalých kamenných, kovových alebo drevených plastík, naznačuje hlbšiu vnútornú motiváciu. Možno uvedené konanie nesie v sebe ostatky niekdajšieho intenzívneho úsilia, ktoré vynaložil pri objavovaní zákonitostí materiálu, hľadaní remeselného fortieľa a poznávaní samotného procesu tvorenia. Vojtech Löffler ako hľadač svojej umeleckej pravdy vnímal ako jej súčasť aj materiálovú krásu. Jej vystihnutiu možno v určitých situáciách obetoval nezriedka i výtvarný aspekt. Umelcovo hľadačstvo a akási nutkavá potreba tvorenia privádzali jeho sochársku tvorbu do hraničných pozícií vo vzťahu k vnímaniu hodnôt konvenčne chápaného umenia.

Sochár bol zaujatý ambíciou precízneho výtvarného spracovania akejkoľvek matérie. Iba ťažko by sme hľadali paralelu k Löfflerovej šírke materiálového záujmu – kameň, drevo, slonovina, bronz, cín, keramika, drevo, olovo, lastúra... Všetky materiály pre sochára predstavovali veľkú výzvu. Možno v zmienenom obraze preráža na povrch len primárna potreba tvorenia. Predstava rezania do prírodného materiálu, maličkých kúskov slonovej kosti, perlete či mušle logicky evokuje predstavu prvotných výtvarných procesov, stotožniteľných s tušenou predstavou primárnej primitívnej umeleckej (pra)formy. Zrejme nejestvuje jednoznačná interpretácia. Existencia aspektu akejsi primitívnej pra-podstatnej potreby tvorenia či azda odmietanie obmedzovania hedonistickej potreby produkovať poukazuje na pomerne zložité súčasti konceptu Löfferovho sochárstva a spodné prúdy, víriace v jeho sochárstve. Kodifikovaný umelecký model, prijateľná miera lyrizmu alebo abstrahovania formy, atraktívna materiálová voľba, precízna realizácia a klasický námetový okruh figurálnych diel pri konvenčnom vnímaní Löfflerovej sochárskej tvorby väčšinou postačujú. Takýto pohľad neprotirečí ani tomu vnímaniu, ktoré sme sa pokúsili v istých súvislostiach autorovej tvorby doplniť. Vedie nás k tomu presvedčenie, že i umelec i jeho známa tvorba môže byť svojim dielom aj sčasti neznáma.