MENU
Vojtech Löffler
Sochár Vojtech Löffler pôsobil na výtvarnej scéne od polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Patril k prvým východoslovenským sochárom. Löffler bol v rozvíjajúcom sa sochárskom prostredí umeleckým smerovaním solitérom, známy ako autor lyrických komorných sochárskych diel od polovice štyridsiatych rokov však realizoval aj monumentálnu sochársku tvorbu, ktorou intenzívnym spôsobom vstupoval do verejného priestoru. Viac ako tri desaťročia sa umelcovo meno spája s Múzeom Vojtecha Löfflera v ktorom je verejnosti predstavená stála expozícia z umelcovej tvorby.
Sochárska tvorba Vojtecha Löfflera vo vzťahu k paralelným dobovým umeleckým koncepciám nesmerovala jednoznačne k progresívnym prúdom. Umelcovu solitérnu líniu definovali špecifika vývoja jeho umeleckého programu. Neskoré rozhodnutie venovať sa výhradne umeleckej tvorbe, náročné vojnové obdobie, najmä jeho zavlečenie a roky strávené v zajateckom tábore v ZSSR (1945-1947) ktoré zásadným spôsobom poznamenali Löfflerov umelecký vývoj. Pri pohľade na celok umelcovej tvorby pozorujeme výrazové kategórie ktoré, na jednej strane kopírujú synkretické lokálne modernistické koncepty, na strane druhej situujú veľkú časť umelcovho diela do európskej moderny.
U Löfflera pozorujeme autonomizáciu sochárskych hmôt a objemov a postupného procesu formalizovania výtvarného jazyka, v dôsledku ktorého sochár uprednostňoval konštrukčné problémy výtvarnej formy, význam štylizácie, rytmizovaného syntaxu, oslobodzujúc sa abstrahovaním detailu v prospech čistej formy, prevažujúcej nad anatomickosťou telesnej modelácie. Toto eliminovanie anatomických väzieb v zobrazovaní ľudského tela, minimalizácia fyziognómie abstrahovanie skorších romantizujúcich znakov či expresívnejšieho emocionálneho výrazu, nahradila stupňujúca sa potreba tvarovej štylizácie, popretia portrétnosti a v neskoršom období aj silné abstrahovanie proporčných vzťahov v plastikách. Silne reduktívny výtvarný prejav sochár dopĺňal výtvarným jazykom abstrahujúcej výtvarnej formy. Práv abstrahovaním kompozície a klasických figurálnych znakov priniesol v poslednom desaťročí najhodnotnejšie diela svojej tvorby.
V Löfflerovej sochárskej koncepcii existuje prelínanie medzi jej rôznorodými polaritami. Čistá sochárska forma s absenciou detailu kontrastuje s prístupom rezbára, zameriavajúceho sa na detail rezby. Akcentovaný manierizmus v drobnokresbe, dôraz na technické atribúty a dosahovanú bravúru, úsilie o rezbársku minucióznosť v prípade drevených vyrezávaných plastík a kovových odlievaných diel. Na druhej strane autor vytváraním výrazných vertikál popiera potrebu rešpektovania proporcií a sochárskeho výrazu, abstrahujúc anatómiu. Dôsledné vnímanie premeny sochárskej formy, preferencia formy plastík v podobe idolov či zjednodušovaných vertikál ukazuje príklon umelca k abstrahovanej a archaickej kreativite. Tento Löfflerov atavizmus komunikuje s hlbšími a primárnymi zdrojmi európskej výtvarnej moderny siahajúce k osvojeniu čistej, geometricky abstrahovanej formy. Tieto aspekty naznačujú, aj vplyv cudzích prostredí ktoré autor často navštevoval ako aj viaceré stretnutia s Pablom Picassom, ktoré mu v Paríži sprostredkovala výtvarníčka Alžbeta Grossova-Galambová.
Dynamický vývoj umelcovej formy poukazuje na autorovu uvoľnenosť. Čistú lineárnosť badať v abstrahovaných sochárskych skulptúrach z lineárneho drôtu. Autor tak aj napriek prvkom realistickej tvorby a monumentálnej pamätníkovej tvorbe, ostáva komorným sochárom s atraktívnym žánrovým modelom sochárstva. Geometrizovaný tvar sa priebežne prelínali celou jeho tvorbou. Nepokoj a napätie legitimizoval ako dve línie svojej tvorby, ktoré vyplynuli zo zásadných vývojových motivácií.
Umelcovo hľadanie krásy a ušľachtilosti v štruktúre dreva, v kameni, striebre, slonovine, obsidiánu v materiálovej exkluzivite predstavuje antitézu dobových výtvarných koncepcií. Löfflerovo dielo predstavuje nachádzanie a definovanie dobovo aktuálnej sochárskej formy, v kľúčových dielach integrovateľné s vtedajšími určujúcimi sochárskymi koncepciami. Vojtech Löffler pracoval s vierou v hodnoty remeselného prejavu, v úcte k materiálu čo v prípade viacerých diel kontrastovalo s dobovou preferenciou profánnejšieho prístupu i materiálovej pauperizácie.
Löfflerov vizuálny jazyk vychádzal z realistických sochárskych pozícií. Popri portrétnej kompozícii uplatňoval autor sociálne ladené žánrové témy, zachytával emočné väzby, premenlivú mieru realistického či abstrahovaného jazyka. Od počiatkov jeho tvorby vnímame autorov dualizmus vo vnímaní vytváranej formy. Loffler je schopný čistého a mäkko modelovaného sochárskeho tvaru realistickej formy i modernej abstrahovanej sochárskej kompozície v tom istom období.
Redukované abstrahujúce podoby figúr s limitne načrtnutými tvárami a výrazne limitovanými proporciami predstavujú umelcov vnútorný diskurz rovnako ako sa stali sa imanentnou súčasťou európskej výtvarnej moderny.
Abstrahovaná kompozícia sochárskych diel predstavuje v Löfflerovej tvorbe antitézu formálne dokonalých kamenných, kovových alebo drevených plastík, a naznačuje hlbšiu vnútornú motiváciu autora. Tak ako jeho intenzívne úsilie, pri objavovaní zákonitostí materiálu, hľadaní remeselnej precíznosti a pochopenie procesu tvorby a šírke materiálového záujmu od kameňa, cez drevo, slonovinu, bronz, cín, keramiku, drevo, olovo, lastúry ... Predstava rezania do prírodného materiálu, slonoviny, perlete či mušle evokuje predstavu prvotných výtvarných prejavov, stotožniteľných s predstavou autora o nachádzaní primárnej umeleckej praformy. Rovnako ako nachádzania prapôvodnej potreby tvorby či až hedonistickej potreby produkovať poukazuje na pomerne zložité súčasti konceptu Löfferovho sochárstva.
Významne kodifikovaný umelecký model, akceptovateľná miera lyrizmu, silné abstrahovanie formy, atraktívna materiálová voľba, precízna realizácia i klasický námetový okruh figurálnych diel silne akcelerujú Löfflerovo sochárstvo pre súčasné výrazové kategórie 21. storočia.
Ivan BALÁŽ, PhD.
teoretik umenia, kurátor a riaditeľ Múzea Vojtecha Löfflera
