Srdečne Vás pozývame na novú výstavu, ktorú v Múzeu Vojtecha Löfflera otvárame vernisážou 27. júna o 17-tej.

Kurátor výstavy: Radovan Kurilko

Keď v roku 1992 vydal Francis Fukuyama svoju slávnu politologicko - filozofickú knihu Koniec dejín, pre mnohých to zjednodušene znamenalo optimistický prísľub trvalého blahobytu, relatívne stabilného svetového mierového spolužitia a vyriešenie otázok usporiadania spoločnosti a slobôd. Doba knihe priala a zdalo sa, že sa Fukuyamove predpovede naplnia. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa začiatkom nového storočia zopakuje Belle Époque. 21. storočie však pre západný svet malo pripravené hrôzyplné prebudenie zo sladkého sna.

Výstava Belle Époque Terrible – Krásna hrozná doba predstavuje na dielach pochádzajúcich z významnej košickej súkromnej zbierky odraz prvých desaťročí 21. storočia v reflexii a anticipácii štrnástich slovenských a českých vizuálnych umelcov. Klimatická kríza, vojnové konflikty a invázie, migračná kríza, terorizmus, ekonomická nerovnováha, nárast nacionalizmu a extrémnej pravice, šírenie hoaxov a dezinformácií, pandémia COVID-19, nenávistné prejavy, kríza hodnôt, nesloboda médií a umenia, obavy z dopadov umelej inteligencie – to všetko sú výzvy a otázky, ktoré na človeka západného sveta dopadali a dopadajú dennodenne a nútia ho zaujať postoj. K tomu sa u niektorých vystavených umelcov pripája silná emócia zo záverečného obdobia ideologického prechodu v našom geografickom priestore na prelome storočí.

V tomto ovzduší vyvstáva otázka či, je umenie oddeliteľné od morálky umelca? Prípadne povyšuje spoločenská angažovanosť dané dielo na vyššiu umeleckú métu? To sú otázky, ktoré si umenovedný diskurz kladie už od polovice 20. storočia a prirodzene na ne nenachádza jednoznačné odpovede. Nečudo, veď reakcia umenia na spoločenské témy je v podstate stará ako civilizácia sama – aj keď sa dlhé stáročia objavovala len akosi “pod čiarou“, alebo ukrytá v “druhom pláne“. Callot a Goya vďaka médiu leptu a litografie mohli vytvoriť cykly, ktorými priamo zachytili tep doby. V priebehu 19. a obzvlášť od začiatku 20. storočia sa reflektovanie sociálnej reality stáva integrálnou súčasťou umeleckej tvorby.

Na korene kritického umenia otvorene alebo náznakovo nadväzujú aj umelci začiatku 21. storočia. Či už je to Hostiňákova symbolistická mystika odkazujúca na vyčerpateľnosť zdrojov, Binderov smiech v bezútešnosti dnešného človeka, Šilleho infantilne sa tváriacej ilustrácie hororovej reality, Černušákova temná vízia korporácií a technológie moci, Nikitinovej nenápadne desivé zatieranie a potieranie individuality alebo Gerbocov exkurz do minulosti a jeho až príliš povedomý presah do súčasnosti.

Všetky tieto diela nám ponúkajú polemický obraz o nás samých a pomáhajú nám preplávať aj cez tsunami krásnych hrozných čias. Výsledné dielo sa stáva akýmsi duševným ventilom, sprofanovaným “Freudovským gaučom“ umelca, čeliacemu atakom nenávisti, úzkosti, hrozieb a hrôz. A my, diváci, na tento pomyselný gauč s úľavou líhame tiež, aby nás povzbudilo vedomie, že v tom nie sme sami.
Prostredníctvom umenia sme neraz konfrontovaní s desivou prítomnosťou, pomáha nám pochopiť minulosť a nájsť odvahu čeliť budúcnosti.