Odišiel majster Tibor Gáll, umelec s nesmiernym talentom a ešte väčším srdcom.

Odišiel velikán výtvarného umenia. Umelec, ktorý vynikal pracovitosťou, citlivosťou a inteligenciou. Tibora Gálla (†91) mala rada celá výtvarná obec, a to nielen v Košiciach, ale i na celom Slovensku.

Ateliér považoval za svoje kráľovstvo a i napriek pokročilému veku sa snažil tvoriť denne a čo najviac. Práve tam sa cítil byť najmenej zraniteľný, najviac v bezpečí a šťastný, že môže robiť to, čo má rád.

Tvrdil, že umelecké dielo je výsledkom inteligencie, myslenia a pracovitosti. A vyžaduje si, samozrejme, talent.

„Pozrite sa, žiadne umelecké dielo nevznikne, keď budem sedieť v krčme a tvoriť rečami. Je to o tom, že si sadnem, pripravím si paletu, štetce a plátno, maľujem a nerečním okolo toho. Výtvarné umenie je predsa umením činu. Na reči máme iných. A vždy som zastával názor, že umelecké dielo musí mať obsah, nejaký myšlienkový náboj. Pokiaľ ho nemá, tak postráda nejakú veľkú a nesmierne dôležitú časť svojho poslania. Mne nestačí len krásna hra tvarov a súlad farieb, ja potrebujem obsah,“ prezradil pred časom v rozhovore pre Korzár introvertný umelec, ktorý priznával, že je samotár a najlepšie sa cíti byť uzavretý vo svojom tvorivom priestore. „Už od začiatkov som sa pokúšal o to, aby sa do mojich diel nejakým spôsobom prepašovala poézia. Myšlienkový náboj skrátka musí byť v diele prítomný. Bez toho to nie je ono.“

S ostychom o sebe tiež vravieval, že je nesmierne citlivý, čo pre chlapa nie je dobrá reklama a dnes sa to nenosí.

Horel plameňom lásky k umeniu a krásnu

Pracovitosti sa naučil nielen od rodičov, ale i od svojho profesora, národného umelca Vincenta Hložníka. „Majster bol nesmierne citlivý a nesmierne ľudský človek. Bolo mojím veľkým šťastím, že som natrafil na takého vynikajúceho pedagóga...Po mojich rodičoch to bol najlepší človek, ktorého som v doterajšom svojom živote stretol.“

A rovnako tak sa stal skvelým pedagógom aj on sám. Takmer štyri desaťročia delil svoj čas medzi vlastnú tvorbu a študentov, keďže od roku 1961 pôsobil ako pedagóg na katedre výtvarnej výchovy FF UPJŠ v Prešove. Priznával, že sa medzi študentmi cítil vždy výborne. Nebol prísny, ale zato náročný pedagóg. „Dôležité je, aby nastalo vzájomné prepojenie a aby človek vedel zapaľovať v dušiach mladých ľudí plameň lásky k umeniu a krásnu. Ak sa mu to má podariť, musí v prvom rade sám horieť.“

Intenzívne tvoril šesť desaťročí

Nestora východoslovenského umenia Košice miloval a po vysokoškolskom štúdiu sa tu vrátil.
„Tu žili moji rodičia a väzba medzi nimi a mnou bola taká silná, že som si nevedel predstaviť, že by som žil v Bratislave. Aj s ateliérmi tam bol problém. A tak som bol jedným z prvých absolventov z Košíc, ktorí skončili Vysokú školu výtvarných umení. Potom sa tu však postupne prisťahovali ďalší, napríklad Janko Mathé prišiel z Prahy...“ objasnil toto svoje rozhodnutie v ďalšom z rozhovorov pre Korzár majster štetca, ktorý maľoval výhradne len pri dennom svetle. Pri umelom sa venoval skôr grafike či kresbe a premýšľaniu o budúcich dielach. „Kamaráti ma síce ohovárajú, že som nadmieru pracovitý, ale kamarátom neverte...“

Nesmiernu podporu mal v manželke. A hoci spoločnosť dvakrát nevyhľadával, považoval si za povinnosť zúčastňovať sa vernisáží, ktoré označoval za sviatky pre umenie.

V časovom horizonte šiestich desaťročí vytvoril plnokrvné, bohato členité a košaté umelecké dielo, vyznačujúce sa viacerými vývinovými štádiami a polohami, ktoré spoluvytváralo farbistý obraz výtvarného života na východnom Slovensku. Na svojom konte mal vyše 30 samostatných výstav. Známy je nielen svojimi grafikami a maľbou, ale aj knižnými ilustráciami, monumentálnymi textíliami či mozaikami. Bol významným predstaviteľom imaginatívnej poetiky v slovenskom výtvarnom umení.

(ab)