Výstavný projekt SEXTANT predstavuje šesticu popredných slovenských umelcov/-kýň, ktoré boli prezentované v košickom múzeu najmä v priebehu 90. rokov minulého storočia. Ide o retrospektívne ohliadnutie sa za aktivitami múzea predovšetkým v stratégií podpory a prezentácie mladej generácie autorov/-riek. Dnes už šestica renomovaných umelcov/-kýň aj v širšom stredoeurópskom kontexte  mali samostatné výstavy na začiatku svojej kariéry (Ilona Németh  v roku 1997, Ondak 1998, Blažo 1999, Binder 2000, Kvetan 2001, Žáková 2009, ).  Zároveň výstava predstavuje zúročenie kurátorskej činnosti Vladimíra Beskida, ktorý v priebehu  troch desaťročí realizoval 74 výstav v tomto múzeu aj v zahraničí (pod gesciou Múzea V.Löfflera), ale aj jeho záverečnú výstavu pri príležitosti 30-teho výročia založenia múzea.

Ide o stretnutie silných osobnosti a súčasného vizuálneho jazyka predovšetkým v médiu maľby a objektu.  Maliarsku cestu reprezentuje Erik Binder (1974-2023) s ľahkým farebným štýlom sprejovou technikou v expresívnom podaní (Tanečnica, 2016) alebo s ironicko-humorným podaním (DJ ti hrá na vajciach, 2008). Nasleduje Košičan Marko Blažo (1972-2021) s energickými dekonštruktívnymi scénami s kaleidoskopickým množstvom prvkov (zmnoženie diskov, kruhov, kostolov so zlomenými vežami, sieť diaľnic a paralelných trás). Maliar intenzívne zahusťuje a multiplikuje simulované priestory, kde sú jednotlivé prvky  remixované, napresované a roztancované v spoločnom bláznivom obrazovom víre (Follow Me, 2007, GJK Trnava). Bratislavčan Marek Kvetan (1974) prináša transformovanie popráv a dopravných nehôd do  čistých geometrických štruktúr (séria IDOC  Death, 2004-05), či úsmevný zvinutý orientálny koberec s disco hudbou Tarkana (zvukovo-svetelný objekt Carpet II, 2015). K tejto atmosfére  sa pridáva najmladšia Vlasta Žáková (1981) s mäkkými textilnými plastikami a reliéfmi s atmosférou nekončiacej afterparty (Fajčiaca, 2010). Hlbšie roviny uvažovania o súčasnom svete prinášajú Roman Ondak (1966)  v podobe kľúčového objektu s naloženými knihami o umení (Osudy moderného umenia, 1993), či Ilona Németh (1963) s osobným príbehom jej otca, či „obranného“ labyrintu z vriec, naplnených pieskom ( Labyrint 1996, GJK Trnava).

Pri výstave POSUN 2 ide o druhé pokračovanie, možno „remake“ vôbec prvej výstavy v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach v decembri 1993 pod názvom Posun s trojicou východoslovenských autorov: Stano Bubán, Peter Lipkovič, Stano Stankóci. Na poschodí galérie sa dnes prezentujú dvaja z nich – umelci Peter Lipkovič a Stanislav Stankoci. Prinášajú generačne príbuznú polohu súčasnej abstraktnej tvorby na hranici geometrie a organickej štruktúry, každý však osobitým spôsobom.                                                                                                          

           Lipkovič pracuje dlhodobo s krehkými maľbami na hodvábnom papieri, ich lyrický a namodralý podtón a k tomu séria komorných plastík, či objektov z farebného kartónu. Vznikajú minimalistické monochrómne farebné polia s ich narúšaním (vrstvenie, skladanie, perforácia), či monolitné sochárske formy a tajomné architektúry. U Stankociho sa programovo prepája voľná maliarska tvorba s komunikačnou informáciou, kde prevládajú elementárne maliarske štruktúry a digitálne printy (kompresie, defragmentácie, skartácie a pod.). Abstraktné obrazové polia vychádzajú zo štylizácie prírody, figúry aj informačného šumu. Dnes aktuálne reflektuje väčšmi chyby v komunikačných systémoch a radení dát a dez-informácií.

kurátor výstavy: Vladimír Beskid